Forever
Volám sa Cloe, mám 17 rokov a pochádzam s Londýna s mesta Holmes Chapel. Som dlho-vlasatá blondínka s docela priemernou postavou a s modrými očkami..
S Harrym sa poznám už od škôlky. Sme kamoši na život a na smrť, no ale nikdy by ma nenapadlo že by som sa s ním mohla pohádať len kvôli tomu že som si našla priateľa. Nikdy by ma nenapadlo že by mohol Harry len tak na niekoho žiarliť. Vždy dostal to čo chcel aj čo nie. Každé dievča mu len k nohám padalo, vždy dostal aké chcel tak prečo potom žiarli? No nič nenarobím s tým aký bol, aký je, a aký bude...
"Harry do kelu! Veď už som ti max sto-krát vravela že si Zacka nemáš všímať!" a bolo to tu. Naštavne som kričala na Harryho cez celú kuchyňu. Nemohla som uveriť tomu čo pred niekoľkými minútami urobil na večeri pred chalanmi, predo mnou a dokonca s mojím priateľom Zackom. "A čo som mal akože robiť? Pozerať sa na to ako ťa neustále pod stolom rukami obchytkáva po celom tele?" kričal on zároveň na mňa. "Mohol si niečo povedať a nie ho tam pred všetkými zmlátiť!" zvýšila som hlas ešte viac. Bola som taká naštvaná že by som v tom momente dokázala aj vraždiť. "A čo som mal povedať." odmlčal sa. "Nechaj ju prosím ťa napokoji! Tak by si to chcela?" skríkol snaď hlasnejšie než ja a hneď v tom sa zamračil. "Bože môj! Už toho mám plné zuby! S každým chalanom, s ktorým som bola len tak von to neskončilo dobre. A kvôli komu? No predsa kvôli Harrymu!" s toho všetkého som bola taká vyčerpaná a už som nevládala na neho ďalej kričať. "Cloe ale ja to robím len pre teba. Nikdy by som si neodpustil to keby sa ti niečo stalo." videla som ako sa mu v očiach zaleskly trblietavé slzy. "Ty to robíš pre mňa? No tak to dovol že ti to všetko kazím!" skríkla som znovu ale už so slzami stekajucími po tvári. "Ty to nikdy nepochopíš Cloe! Snažím sa o to aby si bola neustále v bezpečí a nie v tom krutom svete!" znovu zvýšil hlas na plnú hlasitosť. "Harry ale ja sa viem postarať sama o seba! Už niesom malé dievča!" vyhrkli my slzy z očí. "Cloe odpusť my to, nemal som na teba len tak kričať." stíšil hlas na normálnu hlasitosť, pomali sa ku mne priblížil až nakoniec ma objal. "Daj my pokoj!" surovo som ho od seba odstrčila a s hlasitým plačom utiekla do svojej izby. "Cloe." počula som tichý hlas za sebou. Vošla som do izby, zabuchla dvere za sebou a s plačom sa po nich sklzla na zem. Bola som opretá o dvere a zároveň aj schúlená do klbka ako myška. Je pravda že som sa niekedy s Harrym hádala len kvôli hlúposti ale toto už bolo moc. Tá jeho žiarlivosť my už totálne začala liezť cez hlavu. Nevedela som čo mám robiť aby už bol konečne spokojný..."Cloe, prosím otvor." v tom som začula tichý hlas, ktorý sa ozíval spoza dverí. "Choď preč." odvrhla som s plačom. "Viem že si na mňa strašne naštvaná ale prosím otvor." bolo počuť že Harry plakal. Nikdy som nemohla zniesť vo svojej blízkosti niekoho smutného a nie to ešte Harryho. Pomali som sa postavila zo zeme, opatrane sa chatili kľúčky od dverí a nakoniec otvorila dvere, za ktorými stál Harry so sklopenou hlavou na zem. "Prišiel si znovu na mňa kričať kvôli Zackovi." otrávene som sa ho spýtala. "Nie." odmlčal sa. "Odpusť my to. Neviem čo to do mňa pred tým vošlo, nemal som na neho tak žiarliť." stiekla mu slza po tvári. "Harry." šepla som mu tesne pri tvári. "Ano." odpovedal a zodvihol pohlad zo zeme na mňa. Na nič iného som sa nezmohla len na to hodoť sa mu okolo krku a silno ho objať. Objatie my hneď opetoval a k tomu pridal aj bozk do mojích vlasov...